Čo je s Mirou Jánošikovou?

Text rozhovoru, ktorý poskytla Mira Jánošíková denníku ŠPORT.

---

Stojíte zoči-voči Miroslave Jánošíkovej a máte pocit, ako keby sa vrátil čas. Povedzme o osem rokov nazad, keď ukončila reprezentačnú kariéru. Skvelá džudistka, dnes už pani učiteľka, sa za ten čas, čo ste ju nevideli, nezmenila. Stále tie neposlušné vlasy, s ktorými sa pohrá každý silnejší vietor. Stále tá zápalistá rečníčka. Aj ten trochu zachrípnutý hlas a smiech.

 

Vytiahli sme ju z dovolenky na Liptove na rozhovor pod vychýlenú vežu v Banskej Bystrici. Prišla s dvoma džavotajúcimi deťmi: Patrikom, spoločne s ktorým vybojovala prvú ženskú džudistickú medailu pre Slovensko na majstrovstvách Európy v roku 1994, keď ho akurát vtedy začala nosiť pod srdcom, a Katarínou. Mimochodom, Patrik má po mame a otcovi Vladimírovi Májovskom gény predurčené pre tatami. Minulý rok neprehral vo svojej kategórii na Slovensku ani jeden zápas. Šesťročná Katarína sa tiež tmolí popri mame, keď trénuje žiačikov v Sokole Bratislava. ?Ani si nevšimnem ako, ale malá ukáže naraz premet bokom a ja sa nestačím čudovať, pretože som ju to nikdy neučila,? vraví pyšná mama.

 

NA MEDAILU BOLI DVAJA

Do Gdaňska, na Jánošíkovej najslávnejší európsky šampionát, sa v roku 1994 trmácala reprezentácia z Bratislavy autobusom. Poľské cesty, dlhá trasa až k Baltickému moru, nečudo, že všetci boli ako dolámaní. Ani Miroslava sa necítila najlepšie. Ale akonáhle vstúpila na tatami, z jej rúk a nôh prýštila energia. Miroslava mala v Gdaňsku formu svojho života. Podobnú tej z roku 1992, keď sa dravým nástupom na jarných turnajoch prebojovala až na olympiádu do Barcelony. Akoby cítila, že v Gdaňsku ju ktosi posúva k bronzu...

 

Nevedela som o tom, že som tehotná! Došlo mi to, až keď sme sa vrátili domov z Gdaňska a bolo mi stále zle. Myslela som si, že je to z eufórie, citového vypätia, z dlhej cesty autobusom. Až tehotenský test doma odhalil pravú príčinu, usmiala sa Miroslava pri tejto milej spomienke.

 

Otcom Patrika je Vladimír Májovský, vtedajší reprezentačný tréner slovenských džudistiek, s ktorým Miroslava žila niekoľko rokov vo zväzku bez manželského záväzku. S ním má aj dcéru Katarínu. Momentálne je už Jánošíková sama.

 

Ja som prvé dieťa plánovala tak, aby som mala čas na prípravu na olympiádu v Atlante. Keď poviem, že deti mali prísť na svet podľa olympijského cyklu, niekomu to bude možno znieť čudne...? Dcérka Katarína sa hlásila na svet v čase, keď boli majstrovstvá Európy v Bratislave v roku 1999. Pôvodne sa na nich chcela rozlúčiť s kariérou na tatami. Pre tehotenstvo to nevyšlo. A keď ju na šampionát, ktorý mala pod nosom, nepozvali na odovzdávanie plakiet zaslúžilým slovenským džudistom a funkcionárom, mrzelo ju to druhýkrát. Chápe to ako odozvu na jej vtedajšie večné rozbroje so zväzovými funkcionármi. Jánošíková bola v tom čase na indexe. Mnohým nevoňalo to, že otvorene vyjadrovala svoj názor a podporovala kritické stanoviská trénera Májovského.

 

Už je to za mnou. Vtedy som sa počas európskeho šampionátu doma v Bratislave cítila veľmi zle, ale dnes som už s tým v pohode vysporiadaná. Väčšina správnych fanúšikov v džude, našich skalných preukazuje do dnešného dňa rešpekt voči výsledkom, ktoré som dosiahla. Dá sa povedať, že postupne si usporadúvam vzťahy. Od súčasného predsedu zväzu Mariána Hefku som dostala ponuku na preloženie našich stanov do angličtiny. Staré rozpory sme hodili za hlavu.

 

RADŠEJ ŠKOLE A DEŤOM

Keď porodila Patrika v decembri 1994, necelé tri roky ešte vydržala v reprezentácii. Mať prvé dieťa bola ohromná radosť. Lenže problematické bolo ustavičné cestovanie na sústredenia a súťaže najmä za hranice Slovenska. Dlhšie sa to zvládať nedalo. V deväťdesiatom siedmom ukončila reprezentačnú kariéru. Sem-tam sme ju vídali na domácich šampionátoch, naposledy v roku 2001, keď získala ešte striebro, ale to sa už viac posúvala do súčasnej trojroly: mama, učiteľka a trénerka.

 

Momentálne píše dizertačnú prácu. Jej pracovný názor znie: Motivácia žien v úpolových športoch?. Jednu podkapitolu venuje Mirka práve tým, ktoré sa vrátili do športu po založení rodiny a po narodení dieťata. O dva roky by ju mala obhajovať na Fakulte telesnej výchovy a športu v Bratislave.

 

Keď Patrik podrástol, začala som trénovať deti v mojom materskom oddieli Sokol Bratislava, pokračovala Mirka v dlhej debate. ?Našla som zmysel v ich trénovaní. Táto práca ma stále napĺňa. Keby staré rozpory pretrvávali, uberali by mi životnú energiu. Naučila som sa nasmerovať ju niekam inam. Potrebujem jej mať dosť napríklad aj v škole. Alebo aj v osobných vzťahoch. Viesť žabomyšie vojny, trúsiť kuloárne reči, to je úplne zbytočné. Bohužiaľ, zistila som to až s odstupom času. Mám dve dosť životaschopné deti. Veľa času venujem vlastnému vzdelávaniu. Ukončila som 3. ročník doktorandského štúdia na Fakulte telesnej výchovy a športu v Bratislave. Robím dizertačnú prácu, aby som mohla mať raz titul PhD. Učím angličtinu a telesnú výchovu na Základnej škole Ružová dolina v Bratislave. Voľný čas trávim bez otca mojich dvoch detí. Aj teraz sme dovolenkovali u mojich rodičov v Liptove bez neho, ale uvedomujem si, že deti otca potrebujú.

 

DLHÉ ČAKANIE

O svoju jedinú veľkú medailu sa usilovala dlho-predlho. Verili ste, že ešte príde? - spýtali sme sa jej pri káve, ktorá chladla.

 

Verila. Aj keď boli aj ťažké chvíle. Na majstrovstvách sveta v roku 1991 v Barcelone, na generálke pred olympiádou, som zo súťaže vypadla v prvom kole. Vtedy som uvažovala, či má vôbec zmysel ďalej pokračovať. Potom mi však český tréner Láďa Bárta vybavil trojmesačnú stáž v Španielsku s Radkou Štusákovou, Vincom Riňákom a Romanom Kargerom. Trénovala som v oddieli s neskoršou barcelonskou olympijskou víťazkou v kategórii do 52 kg Muňozovou. Vtedy som prestúpila z tradičnej päťdesiatšestky do šesťdesiatjednotky. Boli obavy, či to zvládnem v novej hmotnostnej kategórii. Vo februári 1992 som na známom svetovom turnaji v Paríži skončila druhá. Myslím si, že nikomu zo Slovákov sa to dodnes nepodarilo. V tom čase ma neťažila psychika, pretože v inej kategórii nikto hneď odo mňa nič neočakával. Skončila som druhá a vtedy som si prvý raz uvedomila, že mám na to, aby som sa v európskom džude pohybovala vysoko v rebríčkoch. Vzápätí som druhé miesto potvrdila na turnaji v Sofii bronzom. Bola som potom ešte piata v Mníchove a siedma na majstrovstvách Európy. Kvalifikovala som sa na olympiádu do Barcelony. Tam bolo moje účinkovanie poznačené psychikou. Netvrdím, že som nemala formu, ale do dnešného dňa si pamätám, aká roztrasená, od prstov na nohách, až po končeky vlasov, som bola. Len nedávno som si prehrávala z videozáznamu moje súboje a boli naozaj ťažkopádne. Nakoniec sa to pre mňa na olympiáde skončilo deviatym miestom, ale mohla som byť aj oveľa vyššie.?

 

PO NEJ POTOPA?

V slovenskom ženskom džude akoby po odchode Miroslavy Jánošíkovej zastal čas. Od majstrovstiev Európy v roku 1999 žiadna Slovenka neštartovala na seniorských majstrovstvách Európy. Jánošíkovú trápi, že ona a ani ďalšia priekopníčka džuda na Slovensku, Karin Hefková, nemajú nasledovníčky.

 

Nádeje sa vkladali do Janky Závackej, ale skončila po jej dopingovom prípade, pod ktorý sa podpísala jej mládežnícka nerozvážnosť. Vtedy ani zväz neurobil všetky kroky, aby nedostala až dvojročný dištanc. S ním to bol pre ňu koniec. Niekoľko rokov bolo ženské džudo u nás postavené na dievčatách z bratislavského Sokola. Odišla však jedna generácia a po nás sa už nenašiel iný silný oddiel. Vyčítali nám, že keď Sokol odstúpil zo slovenskej ligy, ktorá už nebola pre nás žiadnym prínosom, poznačilo to výkonnosť celého ženského džuda. Nemyslím si však, že v tom je hlavná príčina. Dievčatá jednoducho nevidia v džude perspektívu. Nie tak dávno sme mali veľký talent - Veroniku Žilčayovú. Mala dobré rodinné zázemie, bola ?dríč? ako ja. Na požiadanie jej mamy som jej spravila kondičný tréning. Veronika však doplatila na malé zázemie pre džudo u nej doma v Nových Zámkoch, pretože nemala s kým trénovať. Potom sa rozhodla študovať medicínu. Tak sa končí väčšina príbehov o talentovaných džudistkách. Trápi ma to. Pôsobím vo zväzovej trénersko-metodickej rade za ženské džudo. Hľadali sme spôsob, ako s týmto zlým stavom pohnúť, lenže vždy sa to skončí na tom, že nie sú financie a dievčatá nedostanú možnosť štartovať v zahraničí. Ony sa tak nikdy neodlepia od dna.?

 

Vidí vôbec nejaké východisko zo slepej uličky ženského džuda na Slovensku?

 

Keby som ho poznala, už by som sa dávno prihlásila na konkurz na reprezentačnú trénerku žien. Východisko momentálne nevidím. Len viem toľko, že podpora ženskému džudu na Slovensku nie je taká, aká by mala byť.

 

IVOR LEHOŤAN

 

---

Mužský protipól

 

Keď sme hovorili o tom, že na Slovensku nie je žiadna Jánošíkovej nástupkyňa, úplne opačná situácia je v kategórii mužov. Od roku 1999, od Pepicovej medaily z majstrovstiev Európy, získali cenné kovy Jozef Krnáč, Boris Novotný, blízko k nim má aj Zoltán Pálkovács. Čím si Miroslava Jánošíková vysvetľuje tento rozdiel v porovnaní so ženami.?To sú chlapci, ktorí mali dlhoročné skúsenosti a teraz ich zúročujú. Dodo Krnáča je talent od juniorského veku, ale aj jemu, i Novotnému, trvalo nejaký ten rôčik, kým dosiahli úspech aj medzi seniormi. U chlapcov ma tieto medaily ani neprekvapili, lebo majú vybudované stabilné zázemie po každej stránke. Dodo Krnáč má už množstvo turnajových skúseností, absolvoval veľa sústredení po celom svete. Bola to otázka času, kedy sa presadí. To nie je ako keď v ženskom džude ?motyka vystrelila? a získala som bronz. Džudistky na Slovensku nemajú takú podporu ako chlapi. V tom to je.?

NAJKRAJŠIE ZÁŽITKY S DŽUDOM

 

Nádherné obdobie bolo v rokoch 1988 - 1992. V Sokole sme boli veľmi dobrý kolektív dievčat. Prešla som tromi generáciami v oddieli, ale prvá bola najlepšia. Dennodenne sme sa ?hecovali?, aby sme boli čoraz lepšie. Baby mi na nejednom sústredení museli pomáhať z postele, čo som mala takú svalovicu. Pekné obdobie zo športového hľadiska vyvrcholilo, keď ma na konci roku 1994 vyhlásili za Najlepšieho športovca Bratislavy. Bola som vtedy akurát v pôrodnici.?

 

Zlatá retiazka od premiéra

 

Za bronz na majstrovstvách Európy som dostala od Slovenského zväzu džuda 10 alebo 14-tisíc korún. V roku 1995 som bola na prijatí úspešných športovcov u vtedajšieho predsedu vlády Vladimíra Mečiara. Pamätám si, že som dostala zlatú retiazku a 10-tisíc. Bohužiaľ, retiazku som stratila na jedných majstrovstvách Slovenska. Bronzovú medailu z Gdaňska mám starostlivo odloženú. Občas ju ukazujem návštevám. Počas nedávneho športového tábora v Skalici na začiatku prázdnin som vymyslela pre decká kvíz - aby som nevyšla z učiteľskej praxe. Jedna z otázok bola: kto bol najlepšou slovenskou džudistkou? Jeden chalan to zveličil: vedel, že som to bola ja, ale vraj som skončila druhá na olympiáde v Atlante. A môj syn odpovedal takto: asi moja mama, ale neviem, kde sa umiestnila...?

 

VIZITKA MIROSLAVY JÁNOŠÍKOVEJ

 

NARODENÁ: 28. apríla 1969 v Bratislave.

RODINNÝ STAV: slobodná, syn Patrik (10), dcéra Katarína (6)

POVOLANIE: učiteľka na základnej škole

VZDELANIE: vysokoškolské,

KLUBY: na džudo sa prihlásila na základe inzerátu v novinách, Rapid Bratislava (1980 - 1984), TJ Vinohrady (1984 - 1990), Sokol Bratislava (1990 - doteraz)

REPREZENTÁCIA: od 1987 - 1997. H NAJVÄČŠIE ÚSPECHY: bronzová na ME 1994, 9. na OH 1992, 2. na turnaji v Paríži 1992, 7. na ME 1989, 9. MS 1993, 16 titulov majsterky Slovenska, 5 titulov majsterky Česko-Slovenska, prvá slovenská džudistka na olympijských hrách.

 

---