História SZJ pre Vás

Jedinečná publikácia

Nemala by chýbať v knižnici žiadneho slovenského džudistu.

Objednaj tu!

+7 dní o Dodovi Krnáčovi

Článok Jemné ručičky Mária Gešvantnera vyšiel v časopise +7dní 13/05.

Jemné ručičky

Olympijský medailista Jozef Krnáč tvrdí, že džudista nemusí byť bitkár

Pred olympiádou v Aténach ho poznali len tí, čo sa zaujímajú o šport. Po zisku striebornej medaily sa však situácia zmenila. Médiá si ho začali konečne všímať. A nielen tie. V ankete o najúspešnejšieho slovenského športovca uplynulého roku skončil na štvrtom mieste. Zvýšil sa aj počet spoločenských akcií, na ktorých je jedným z povestných magnetov. Neprekáža mu to, nemusel si vraj ani dopĺňať šatník, ako napríklad jeho športová kolegyňa, kanoistka Elena Kaliská, ktorú do podobnej situácie dostalo olympijské zlato. „S oblekmi nemám problém, nejaké v šatníku mám. Dopĺňam si ho priebežne, aj keď niektoré veci sa kupujú ťažko,“ priznáva športovec s nekonfekčnou postavou. „Krk mám číslo 44, ale to sú mi zase dlhé rukávy. Oblek potrebujem so širšími plecami, no taký mi zase býva dlhý,“ ťažká si na problémy s obliekaním Krnáč.

Bez protekcie: Napriek všetkému Jozef tvrdí, že jeho život sa striebornou olympijskou medailou až tak veľmi nezmenil. „Omnoho väčšou zmenou je to, že som konečne promoval a už nemusím chodiť do školy,“ pochvaľuje si absolvent Fakulty telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave. „Štátnice dopadli dobre - tri jednotky a dvojka. Ale protekciu som nemal! Akurát som dostal pochvalu od rektora, čo ma dosť prekvapilo, lebo som študoval až sedem rokov,“ zasmeje sa. „Školu som musel prerušiť pre zranenie, potom pre šampionáty.“ Krnáčovou špecializáciou bolo džudo, no štátnicu má aj z pedagogiky. „Dúfam, že sa tým raz budem aj živiť, veď nič iné neviem. Myslím na trénerstvo, učiteľom by som nemohol byť, nemal by som na to nervy.“

Medaila na dlh?: Džudo živí Jozefa už dnes, aj keď s úspechom, aký dosiahol pod piatimi kruhmi, by sa mu v inej krajine žilo ľahšie. Nesťažuje sa. „V malých športoch, akým je aj džudo, budú problémy s financiami vždy, nerobím si ilúzie. Niekto môže zavolať politikov exhibične si zahrať tenis, niekto zase futbal, ale čo ja? Mám niekoho pozvať, aby som ho vytrieskal na žinenke?“ smeje sa. Od olympiády sa mu ozvali dvaja sponzori, distributéri športového oblečenia. Zatiaľ žije z platu, ktorý mu posiela na účet Národné športové centrum. „Vychádzajú mi v ústrety, peniaze chodia načas,“ spokojne konštatuje olympionik. Dobre totiž vie, aké to je - čakať na sľúbené peniaze a nedočkať sa ich. Peniaze na prípravu pred olympijským turnajom dostal zo Slovenského olympijského výboru až počas samotnej olympiády! „Na Slovensku idú peniaze z jedného zdroja aj cez tri inštitúcie, a to nejaký čas trvá.“ Krnáč nevie, či si jeho tréner Rastislav Mezovský dokonca nemusel na prípravu peniaze požičiavať. „Vyriešil všetko, okrem môjho tréningu aj takéto veci. Ja osobne som si požičiavať nemusel.“

Záhradu ešte nemá: Strieborná medaila však nakoniec načrela aj do Krnáčových úspor. Bolo ju totiž treba osláviť. „Vtedy som síce práve dostal spomínané peniaze od olympijského výboru, ale tie boli viazané špeciálne na prípravu. Oslavy som platil z vlastných rezerv a bolo toho dosť. Na takéto veci by mali byť sponzori, hádam nejakých zoženiem a hádam ešte bude čo oslavovať.“ Za striebornú medailu získal milión a ešte priamo v Aténach vyhlásil, že si zaň kúpi záhradu, kde bude môcť s kamarátmi grilovať a popíjať pivko. Doteraz ju však nemá. „Nevychádza to. Po zdanení zostalo z milióna osemstotisíc a z toho ani nehrozí, že by som si v Bratislave kúpil záhradu. Treba ešte trocha našetriť. Vidíte, žijem stále s rodičmi, ani na byt si nenašetrím a nemôžem si ani dovoliť zobrať hypotéku a splácať 10-tisíc mesačne,“ hovorí Jozef zdanlivo skrúšene. Svoje obľúbené záhradné párty môže zatiaľ organizovať na záhrade u babky. „Naozaj si rád posedím s kamarátmi, rád varím aj grilujem. A nakoniec - ani ten gril nemám vlastný, už ho mám dva roky požičaný od kamaráta Stana, mal by som mu ho už hádam vrátiť. Ale dá sa to?“ smeje sa.

Pivo a borovička: Jožo pôsobí dojmom obyčajného chlapa. Rozpráva to, čo si myslí, neklame. Tak z neho aj vyšlo, že ako pravý Slovák obľubuje z nápojov pivo a spišskú borovičku. „Čo na to povedať? Nie je to o tom, rozsekať sa každý týždeň ‚domŕtva‘, ale vyventilovať sa človek musí. Po dvoch týždňoch prípravy to padne dobre, ale treba to brať s mierou. Keď človek vstáva ráno na tréning, ťažko sa dá večer predtým hýriť, na zábavu je čas len v prechodnom období,“ hovorí. „Každý športovec je iný. Niekto potrebuje psychológa, mne zase viac pomôže, keď si dám s chalanmi po tréningu jedno či dve pivá. Samozrejme, že nie denne.“

Jemné ručičky: Keď sa Jozef počas našej návštevy v neveľkom byte na bratislavskom sídlisku priznal, že rád varí, jeho mama prikývla: „Veru, varí dobre. Všetko, čo navarí, sa dá zjesť. Iné domáce práce však neovláda, neviem, či by dokázal vymeniť žiarovku,“ smeje sa pani Krnáčová, na čo jej syn vyhlási: „U Katky hovoria, že som celkom šikovný.“ Jozef totiž sem-tam vypomáha vo firme priateľkinho otca, ktorá sa špecializuje na výrobu sklenených vitráží. V malej dielni v Petržalke trávi nejeden deň a sám vyrába vkusné dielka. „Baví ma to, nerobím to pre peniaze, aj keď by som to hádam na trhu predal,“ zabáva sa Dodo. „Katka ma dlho prehovárala, aby som to skúsil, no ja som si myslel, že som manuálne nezručný. Ale sem--tam sa darí.“ Pomocníka si pochvaľujú aj Katkini rodičia. „Je šikovný, ešte nemal žiadne zranenie,“ hovorí potenciálny Krnáčov svokor. „Kdeže, ženiť sa ešte nechystám, Katka je ešte mladá a má času dosť. Má toho veľa pred sebou,“ bráni sa nasadeniu chomúta 27-ročný olympijský medailista.
Frajerku nebije: S Katkou si očividne rozumie, nečudo, spoznali sa pri džude. „Aj Katka je džudistka, no len rekreačná. Nemám nič proti tomu, každá žena si môže robiť, aký šport chce, je len na nej, čo všetko je ochotná mu obetovať,“ vyjadrí sa Dodo na margo žien v tradičných mužských športoch. Ako sám hovorí, frajerku nebije, aj keď už na žinenke zápasili. Dodo o sebe tvrdí, že nie je bitkár. „Nie som konfliktný typ, bitka nikam nevedie. V džude neplatí, že kto je silný, je aj úspešný. Džudo nie je pre bitkárov. K súperovi musíte mať úctu, o tom je celá filozofia tohto športu.“ Zároveň však priznáva, že aj v džude sa dajú použiť neférové triky. „Ja zákerné ťahy nepoužívam. Aj keď občas, na tréningu, keď je môj sparingpartner lenivý, troška ho chytím na správnych miestach, aby poriadne trénoval. Lenže potom mi to vracia, takže sa to ani neoplatí.“ Úspešný džudista by sa vraj nedal nahovoriť na prácu telesného strážcu ako viacerí bývalí borci. „Ja? S mojou postavou? Mám 174 centimetrov a 70 kilogramov. To nie je postava bodyguarda.“

Zázrak: „Jemná cesta, pocit fair play. Takým zostalo džudo v Japonsku. V telocvičniach chodia všetci bosí, ukláňajú sa pred vstupom na tatami, aj po skončení tréningu. Nezvrhlo sa to na bojový šport, a to sa mi páči. Džudo tam patrí medzi povinne voliteľné predmety, na malej univerzite príde na tréning tristo ľudí. Toľko džudistov nemáme pomaly na celom Slovensku,“ nadchýna sa Jozef Krnáč kolískou svojho športu, kde bol pracovne už niekoľkokrát. Keď ho ako štvorročného zobrala staršia sestra Jana na tréning a nechal sa po prvý raz otrieskať o žinenku, netušil, že urobil zatiaľ svoj najdôležitejší životný krok. Zapáčilo sa mu a nikdy nemal chuť meniť. Aj keď... „Džudom sa uživí len úspešný. Presadiť sa a dosiahnuť nejaký úspech je strašne ťažké, získať medailu na olympiáde považujem dodnes za udalosť z ríše rozprávok,“ priznáva.